Zabudnite na mýtus, že nás chráni legendárny článok 5 Severoatlantickej zmluvy a že nám v prípade napadnutia spojenci musia prísť vojensky na pomoc. Už nespočetne veľakrát som na rôznych fórach vysvetľoval, že táto ilúzia bola vyvrátená už v roku 1997, keď si dal Kongres USA pred prvou vlnou rozširovania NATO vypracovať právnu analýzu, či americkí vojaci musia umierať za Prahu, Varšavu či Budapešť. Odpoveď bola úplne jasná a jednoznačná: nemusia. To len naši politici a ich politruci nás kŕmili ničím nepodloženou propagandou, že NATO je zárukou našej bezpečnosti.

Analýza BBC sa mýli len v jednej veci. Ten, kto "podkopal článok 5 kolektívnej obrany", nebol Donald Trump. Takto je to v zmluve uvedené odjakživa. Pôvodný návrh síce naozaj obsahoval záväzok vojenskej pomoci, ale pri schvaľovaní Severoatlantickej zmluvy v roku 1949 to zmenili samotní americkí zákonodarcovia, keďže podľa tamojšej legislatívy medzinárodné právo nemôže byť nadradené Ústave Spojených štátov.

Analytik londýnskeho think-tanku Royal United Services Institute Edward Arnold v tomto článku vysvetľuje, že keby napríklad Rusi napadli Estónsko, Američania by im mohli poslať na pomoc iba jediné sledovacie lietadlo, a aj tak by to spĺňalo kritériá článku 5. V skutočnosti je to ešte horšie. Aj keby Estóncom poslali iba obväzy a prikrývky a Rusom by adresovali iba vyhrážky, stále by to bolo v duchu litery Severoatlantickej zmluvy v poriadku.

Snáď sa teraz európski lídri nerozplačú tak ako šéf mníchovskej bezpečnostnej konferencie. Už dávno mali budovať radšej samostatnú európsku obranu. Nie však duplicitne popri NATO, ale ako regulárnu európsku armádu, ktorej povinnosťou bude chrániť územie EÚ za každých okolností a bez výnimiek. Na to však nepotrebujete radikálne zvýšenie zbrojenia. Už teraz majú štáty EÚ niekoľkonásobne vyššie vojenské výdavky ako Rusko a aj tak to nestačí, aby sme s ním držali krok. Na to musíte zmeniť celú filozofiu bezpečnosti z expanzívnej na obrannú. Naša obrana je totiž neefektívna a slúži skôr zbrojárskym firmám ako občanom.

V psychológii a podnikaní je dávno známa tzv. teória mŕtveho koňa. Vychádza zo starého príslovia kmeňa Dakotov, že ak zistíte, že jazdíte na mŕtvom koňovi, najmúdrejšie je zliezť z neho. V praxi však vyzerá všetko naopak: často radšej popierame realitu a strácame čas, zdroje a úsilie na zbytočné riešenia, než aby sme uznali problém a robili inteligentnejšie a efektívnejšie rozhodnutia. Namiesto toho, aby sme mŕtvemu koňovi vymenili sedlo, krmivo či jazdca, by sme z neho mali radšej zliezť a ísť svojou cestou. A tak je to aj so všetkými európskymi problémami.